Je to zvláštne a vlastne nie je. Každodenný zážitok: Čakanie. Keď sa nám podarí rozoberať, už od prvých detských zážitkov, tú skutočnosť, čo to je, na niečo alebo niekoho čakať, od tých okamihov, alebo dlhých dôb, od napätia či únavy, od sklamania a netrpezlivosti z prvých detských poznatkov, drobných, roztomilých, cez napätie hier a dobrodružstiev, hľadanie a dlhé státie v radách na čokoľvek, než to tu bude, až skončí hodina alebo práca, schôdza či návšteva, občas obe nekonečné, v tom všetkom môžeme byť ako opustení a samí v priestore. Opustení s niečím cudzím, nech už je to priestor alebo čas, čas bez živej duše, aj keď obklopení bytosťami, ktorým sa hovorí ľudia, ale bez záujmu alebo účasti na našom ,,tu”. Na jedlo, na spánok, na slovo, ktoré chceme povedať alebo počuť. Na to, čo dostaneme a ako bude naše prijaté.
ČAKANIE !
To je ale nápor na to , čomu sa vraví vytrvalosť, vernosť a statočnosť. Tri slová, o ktorých sa takmer nikdy nehovorí, len vtedy, keď sa obraciame na niekoho iného – málokedy sám na seba.
Čakanie, to je predsa nápor. Najsilnejší je nápor na nádej! Má nádej vôbec nejaký čas a priestor?
Ale áno! Mnoho ľudí o tom vôbec nevie a to preto, že sa nepýtaju hlasu prírody a počasia. Je to totiž jeseň. Ľudia, ktorí tomu trochu rozumejú pochopia, že zároveň s kľudným ukladaním prírody nastáva doba nazývaná už ododávna v našej kultúre:
ADVENT!
Zatiaľ spoločnosť okolo tohoto tápe a vyjadruje svoje rozpaky frázami ,,malo by sa” a ,,predpokladá sa”, nemajúc odkiaľ vykročiť, existuje ten s veľkým T, teda ten, ktorý prichádza a naše čakanie nie je márne.
Istota tejto jedinej a pravej nádeje tkvie v tom, že je to práve Ten Jediný! Doba nádeje, ktorá nemôže sklamať, je pre každého človeka a je jej vyhradený čas, priestor a tešenie: z istoty jednej chudobnej rodiny, napoly vyhnanej úradmi (sčítanie) a strachom mocných, rodiny, ktorá prináša to nové a isté bezbranné DIEŤA.
Prorok Izaiáš ho nazve Knieža pokoja
VIANOCE
Lesnej zveri nasypeme dobrého, stromčeky pohladíme v lese, dojatí si zaspievame krásne spevy, raz za rok, oslávime Vianoce. Budeme pre uspokojenie našej nálady zháňať darčeky a pre svoje pohodlie ich len kupovať inde a pozerať sa, aby to moc nestálo: predsa teraz je všetko drahšie a ukľudňovať svoje svedomie, že je toho až dosť, priať si, aby tí obdarovaní prejavovali, aj keď neúprimnú, radosť.
A zatiaľ pravda týchto dní je iná: Začalo to takpovediac krajnou biedou a nenašlo sa miesto pre Človiečika, prichádzajúceho na tento svet, Človiečika, ktorý ho prišiel zachrániť. Na to vtedy nebol čas, srdce a hlavne peniaze.
Ľudské dejiny hovoria stále o ľuďoch! A ľudia, hoci v jadre každý bol učinený z lásky, zaspomínajú, z čoho sú.
A tak preto radšej nie sú schopní si uvedomiť: že SLOVO sa telom stalo a prebývalo medzi nami!
-Mons. Jiří Reinsberg – Amundsen