Ahojte. Máme tu nové zamyslenie. Tentokrát je zamerané na problém samoty. Jedná sa o trochu náročnejšie čítanie, je vhodnejšie skôr pre roverov a dospelých skautov.
Samota. Čo s ňou?
Trochu iný uhol pohľadu naozaj pomáha
Ako veľmi je ťažké pre mnohých z nás znášať samotu a žiť sám so sebou, svojim blížnym číslo jedna! Ako ťažké je prijať všetko, s čím nie sme v živote spokojní. Môj známy si raz vypísal zoznam všetkých negatívnych bodov, ktoré mu prichádzali denne na um a dal si ich do protikladu s tým, ako sú na tom mnohí iní. Vraj mu to pomohlo pozerať sa na svoju situáciu inými očami. Dal si ich na nástenku a ja som si to mohol prečítať:
- Som sám bez partnerky! A moja práca je zložitá a únavná, ale iní prácu nemajú.
- Cítim sa izolovaný, vyčerpaný a uzavretý vo vlastnom živote, ale iní sú skutočne zavretí vo väzení.
- Môj byt je príliš malý, nemám záhradu a z okna sa pozerám na panelák oproti, ale iní nemajú vôbec nič.
- Všetko moje dennodenné snaženie môžem zhrnúť slovami: ,,autobus – práca – spánok,” ale v iných krajinách je vojna.
- Môj život je plný náročných, stresových a komplikovaných situácií, ale iným vybuchujú pod nohami míny a sú zmrzačení.
Tomuto môjmu priateľovi sa tak podarilo vyrovnať so samotou a skepsou, ktorá ho v tomto období ťažila. Po dlhšej skúsenosti s mnohými pármi by som vám rád vzal jednu ilúziu. Netrápte sa svojou vlastnou samotou príliš, je totiž omnoho viac osamelých osôb, ktoré prežívajú svoje osamotenie vo vzťahu k druhým alebo vo svojej vlastnej rodine, ako tých, ktorí žijú šťastne vo vydarenom manželstve. Veta ,,Lepšie je žiť sám ako so zlým spoločníkom” o tom hovorí dosť jasne.
Urobiť si jasno v tom, čo skutočne som, objaviť sám seba
Než sa teda vrhneme do partnerských vzťahov alebo než začneme Bohu vyčítať, že ten pravý partner stále neprichádza, zamyslime sa najprv sami nad sebou, pretože v tom spočíva tá pravá pokora. Pokora sa nepýší a nesnaží sa byť všetkým, ale ani nevyhlasuje,že ,,nie som nič a Boh mi nič nedopraje.” Veď práve nespokojnosť s tým, čím som v jadre a čo mám, či nemám, býva často známkou určitého druhu pýchy.. Pokora znamená urobiť si jasno v tom, čo skutočne som, objaviť sám seba. Znamená odstrániť všetky prekážky, ktoré mi až doteraz bránili ísť svojou cestou, určenou mojim vnútorným bytím. Častom som počul, že človek nesmie byť egoista. ,,Ego” je časť psychiky, ktorá sa preceňuje alebo podceňuje, zatiaľ čo ,,ja”, skutočne ,,ja”, je vnútorná stavba, nad ktorou bdie Boh a v ktorej sa stávam skutočne zodpovedným za svoj život, nie jeho obeťou.
Aké je moje poslanie?
Ponúka sa mi teda tento postoj: som niekto a práve preto, že som a som hodnotná bytosť, môžem zaujať svoje miesto vo veľkej mozaike spoločnosti, v ktorej mám svoju úlohu medzi ostatnými. Začnem vnímať krásu všetkých povolaní a nezabudnem, že každý z nás môže byť druhému užitočný. Uvedomím si, za čo vďačím tým, ktorí ma liečia, i tým, ktorí ma vozia, ďalej potom všetkým, ktorí pre mňa robia nepatrné veci. Tým, ktorí mi nosia poštu, tým, vďaka ktorým si môžem sadnúť na stoličku, ktorú zas iní vyrobili, predali, doručili na správne miesto… Pokiaľ napríklad nebude fungovať lekáreň, v pekárni sa nebude piecť chlieb, pokiaľ remeselník nevytvorí moju stoličku, bude mi to chýbať. Boh každého z nás pozýva, aby našiel svoju úlohu v spoločnosti, svoju vlastnú os a nie je žiaden dôvod to odmietať. Moja samota ma teda má privádzať k tomu, aby som znova skúmal sám seba a pýtal sa, čo môžem dokázať a objaviť práve teraz, keď som sám.
Ako na tom teda v skutočnosti som? Potrebujem nevyhnutne niekoho druhého, aby som prežil naplnený život? Vzájomná pomoc – áno. Súčinnosť – určite. Ale viem tiež vykonať sám prácu, postarať sa sám o dom, viem vybaviť nevyhnutné administratívne záležitosti, presuny? Viem sám jesť? Viem sám spať? Ak áno, výber medzi životom v páre alebo o samote bude naozaj slobodný.
Môj partner mi chýba
Pokiaľ som sám, pretože môj partner zomrel alebo ma opustil, budem musieť stále čeliť citovej a fyzickej samote. Ako z toho von? Mám ustrnúť v tej jedinej fáze smútku, ktorou je popretie reality? To nie je možné! Depresia, hnev, zjednávanie…, alebo sa dopracujem krok po kroku, svojim tempom a s Božou pomocou, k prijatiu skutočnosti? Boh i túto skúsenosť urobí plodnou, aj keby táto plodnosť mala spočívať len v novom porozumení tých, ktorí sú sami a prežívajú to isté. Dobre poznáme len to, čo sme prežili a nakoniec prijali.
Čo keby som si teda skúsil povedať, že všetko – aj to ťažké – sa deje pre moje dobro, tlačí ma von z môjho životného priestoru a učí ma reagovať iným spôsobom? Aj keď všetky udalosti môjho život nepochádzajú od Boha, môžem ich prijímať ako príležitosti ku zmene a vnútornému pretvoreniu. Tak budem mať naozaj pocit, že postupujem po ceste ďalej a že v skutočnom žití mi nebráni stav, v ktorom žije , ale spôsob, akým veci okolo ponímam.