Človek, ktorý je v pokušení napísať knihu Pokora a ako som ju dosiahol, by nepísal knihu o pokore. Kniha by sa mala skôr volať Ako zamaskovať pýchu. Pokora je predovšetkým postoj, nie konanie. Pokora vyviera z našej túžby milovať.
Pozrite sa na mňa!
Keď pozorujete deti v materskej škôlke, môžete zachytiť pohľad, ktorým sa na vás zapozerá dieťa, ktoré druhému požičia pastelku alebo vráti hračku, bez toho, aby mu niekto dohováral. Bez slov sa vás týmto pohľadom pýta: Videl si to? Čo za to dostanem? Deti vedia, že za správne konanie, bývajú spravidla odmenené.
Ak rastieme v pokore, konáme správne už z toho dôvodu, že druhý človek je hoden našej lásky – nie preto, aby sme dostali nejakú odmenu. Pokiaľ očakávame, že našu pokoru niekto odmení, bráni nám to milovať druhé skutočnou láskou. Možno ste počuli, že keď vám je dvadsať, trápite sa tým, čo si o vás druhí myslia. Keď vám je tridsať, je vám jedno, čo si o vás druhí myslia. Keď vám je štyridsať, viete, že aj tak na vás nikto nemyslí. Čím se zrelší, tým menej nám záleží na tom, či niekto pozoruje naše konanie. Už sa netrápime tým, či za svoje konanie zožneme potlesk.
Skutočná láska sa nedá viesť sebeckými ambíciami. Milujeme pre lásku samotnú. Keď sa niekedy zachováte pokorne, môžete si položiť otázku: Robím to preto, aby som na oplátku niečo dostal? Možno nás niekto za našu pokoru pochváli – to by však nemalo byť našou motiváciou. Ak robíme niečo, čo vyzerá pokorne, len preto, aby si nás ľudia všimli, ide o prezlečenú pýchu.