Moja strastiplná cesta na prvý radcovský víkend započala potom, ako som sa dostavila železničnú stanicu v Trnave. Tam som zistila, že dvaja pasažieri našej trnavskej posádky sa nedostavia, nakoľko ich zdolal soplík a kašlík. Bolo mi to ľúto, no stále sme boli traja, takže som sa nových ľudí a miesta zdráhala o trochu menej.
Viem, že počasie sa nedá ovplyvniť, ale v pamäti mi určite zostane, že na trenčiansku stanicu som prišla ako zmoknutá myš, s batohom nasiaknutým vodou tak, že mi z neho kvapkalo. Tento víkend sme trávili v Hornej Súči, konkrétne na Vlčom Vrchu, takže už podľa názvu miesta asi viete zistiť, že spoje neboli zrovna najružovejšie. No aspoň niečomu čakanie na prestupy pomohlo, pretože sme sa skrz nadávanie na počasie priamo pri hlavnej ceste Dolnej Súče zblížili so skautmi z iných zborov.
Po príchode do materskej školy na Vlčom Vrchu som zistila, že mi úplne premokli papuče a okrem toho aj to, že na izbe som s úplne neznámymi dievčatami. Bolo to celé zvláštne, pretože táto akcia bola asi prvou, kde som mala príležitosť osobnejšie sa stretnúť so skautmi z miest, o ktorých som ani nevedela, že majú skautskú tradíciu (ahoj, Nemšová!). Po spoznávacej aktivite som si povedala, že títo ľudia sú fakt divní a dúfala, že nie je vidieť, ako sa hanbím. Tieto pocity vo mne zotrvávali aj počas vyberania si tútora a prvej prednášky. Cítila som sa ako pred pár rokmi, keď ma kamarátka priviedla na moju úplne prvú družinovku.
Po prednáške nám bola predstavená etapovka a tímy, v ktorých počas nej zotrváme. Pre neznalcov a zvedavcov, jej témou sú Mimoni, alebo teda, Ja Zloduch. Klasické naháňanie sa po stanoviskách ma vždy bavilo, takže som za túto aktivitku bola veľmi rada, pretože som bola donútená komunikovať s ostatnými a tým pádom ich aj kúsok spoznať. Večer, po tom, ako sme si zaželali dobrú noc nastala moja obľúbená časť skautských akcií – rozprávanie sa v náhodných častiach chaty, konkrétne v kuchyni. Ale karma ma dobehla a keď som sa zobudila po solídnych štyroch hodinách na budíček, nebolo mi všetko jedno. Následne prišla ďalšia bomba – rozcvička zahŕňa podliezanie si popod nohy v hadíkovi. Týmto spôsobom sme postupne museli pozbierať čísla od jedna po päť. Mala som toho málo naspaného, takže som bola rozbitá ako čínska hračka a stále som sa akosi neprebudila, takže mi ani neprišlo zvláštne, že budem v pyžame pod nohy preliezať cudzím ľudom, proste som to prijala. Prijala som aj uvedomenie si, že mi kolená nefungujú tak, ako sa na sedemnásty rok života patrí a taktiež tie modriny, ktoré sa mi tam večer zjavili.
Veľmi sa mi páčil systém sedenia pri spoločných jedlách. Ale nechcem nikomu pokaziť prekvapenie, takže to je všetko, čo k tomu napíšem. Žmurk. Vždy som sa výborne najedla, takže ani v tomto ohľade sa nemôžem na nič sťažovať. Možno tak na svoj polotovar z piatočnej vlastnej večere, ktorý mi do ešusu spravil diery, ale tam by som musela sťažnosť podať na samú seba.
Počas prednášok som si uvedomila veľa vecí. Napríklad, kde robím chyby a ako ich napraviť, ale aj to, ako a prečo boli stavané aktivity tak, ako boli, keď som ich zažívala ako člen. Milo ma prekvapilo, že boli veľmi vyvážené, čo sa formality týka. Necítila som sa ako v škole, ale i tak som mala rešpekt a počúvala všetko, čo mi bolo hovorené. Pri prednáške v kúpeľni to bolo fakticky iné ako v škole, to vám poviem. Farebné papieriky a plagáty, pomocou ktorých boli výklady vedené, ma nútili si odmyslieť fakt, že som naprataná už viac ako hodinu v skautskej košeli, najmä keď to bolo viackrát za deň. Jednoducho, páčili sa mi a nebrala som ich počúvanie ako povinnosť a nudu.
Blok etapovky sobotňajšieho večera mi dokonale pripomenul časy, kedy som bola mladšia a nosila zelenú šatku. Cítila som sa znovu ako člen, ktorý sa naháňa a teší sa, čo sa bude diať ďalej.
Vyváženosť bola podľa môjho názoru vidieť aj v rámci prednášok, -kde som sa vzdelávala- a etapovkou, kde som sa prakticky taktiež veciam učila, ale formou hry. Bola som spokojná aj s rýchlejším tempom víkendu, zrejme prvýkrát mi vyhovovalo, že som stále mala čo robiť (čo ma samú prekvapilo).
Nedeľné ráno bolo úplným kontrastom piatkového večera. Zobudila som sa do zasneženej scenérie, čo mi veľmi zlepšilo náladu. Spomienka na behanie v snehu s novými kamarátkami, ktoré som dva dni dozadu ani nepoznala, mi zostane navždy.
Takže, na konci prvého radcovského víkendu som sa už vôbec nehanbila. Cítim sa po ňom oveľa viac ako radkyňa, plánujem doteraz zistené znalosti použiť na nasledujúcich družinovkách a znovu som našla motiváciu na vymýšľanie programu. Teším sa, čo mi dajú ďalšie víkendy. S istotou môžem povedať, že tento mi priniesol nových kamarátov, obzory a fakt, že vyjsť zo svojej komfortnej zóny nie je až také zlé.
Autorka článku: Krosti z 2. zboru