Keď som sa po včerajšom náročnom dni uložil na spánok, dlho som nemohol zaspať. Prevaľoval som sa na posteli, hlavou sa mi preháňali myšlienky ako roj lesných včiel a ja som opäť v duchu prežíval všetky tie príjemné i nepríjemné okamihy práve končiaceho dňa. Bolo to ako vo filme, ktorý sa predo mnou zrýchlene odvíjal.
Naraz som začul polohlasnú hudbu, ktorej krásne tóny ako keby sa dotýkali tých najvnútornejších strún môjho bytia. Nevedel som, či ešte bdiem alebo už snívam, ale znejúca melódia pôsobila ako hojivý balzam na moje nekľudné vnútro. A vzápätí som začul celkom zreteľný hlas, ktorý sa ma pýtal: ,,Bratu, ako hodnotíš deň, ktorý si práve prežil?”
Počul som sa, ako odpovedám: ,,Práve som ho v duchu prebral a myslím, že môžem byť celkom spokojný. Nie som si vedomý, že by som porušil skautský zákon, dokonca som urobil niekoľko dobrých skutkov. A tak kľudne zaspávam, aby som načerpal nové sily na zajtrajšiu službu svojim bratom.”
Chvíľu bolo ticho a tu sa onen hlas opäť ozval: ,,Si naozaj spokojný? A čo ten brat, ktorý sa toľko lopotil a veľmi mu to nešlo? Videl si ho! Prečo si mu nepomohol?”
Zachvel som sa. Odkiaľ to vie? Nikto iný predsa pri tom nebol.
Hlas pokračoval: ,,A prečo si popoludní iného brata pred ostatnými zosmiešnil? Vyzeralo to ako dobrý žart, ale vieš, ako sa ho to dotklo?”
Oblial ma pot. Keby nebola tma, bolo by vidieť, že sa červenám od hlavy po päty. A hneď nasledovala ďalšia otázka: ,,Prečo si mysliš, že si niečo viac než tí, ktorým si prišiel slúžiť? Máš svojich skautských bratov naozaj rád?”
Nevedel som ako odpovedať. Posteľ, na ktorej som ležal, podo mnou pálila ako žeravá pec. Už dávno som nevnímal tie nádherné a ukľudňujúce tóny, sprevádzajúce záhadný hlas. Zapchal som si uši. Všetko, čo bolo povedané, bolo totiž pravda a ja som v tú chvíľu spoznal svoju povrchnosť i snahu oklamať seba samého.
Niekoľko okamihov sa vo mne striedali hanba aj namrzenosť nad sebou samým, ale potom ma premohla zvedavosť a ja som sa odvážil nesmelo sa spýtať: ,,A kto si, že o mne vieš všetko, že sa pred tebou neutají žiadne moje slovo, žiaden môj čin, ale ani moja najskrytejšia myšlienka?”
Po chvíli odmlky sa ozval smutne vyčítavý hlas:
,,Ty ma nepoznáš?
Ty ma naozaj nepoznáš?
Veď si pred rokmi pri táborovom ohni na svoju česť sľuboval, že mi budeš slúžiť v každej dobe!”