Na jedno som vždy veril. Že nás pánboh urobil všetkých rovnakých. Jeden je biely a druhý čierny. Jeden je krásny alebo poďobaný od kiahní. Ale všetkým je zima, keď vonku mrzne a všetci sa potíme, keď praží slnko. A všetci musíme dýchať, aby sme sa neudusili.
Všetkých nás nakoniec odvezú. Inými slovami, všetci sme smrteľní. I nesmrteľní. Ale práve preto nesmieme robiť jeden z druhého otroka. Práve preto každý, či už jeho otec bol prezident alebo drotár, musí mať rovnakú príležitosť žiť plný život.
Nikto si nesmie myslieť, že je niečo viac alebo lepšieho ako ten druhý. Možno že toho má viac v makovici, možno že nosí lepšiu košeľu, že má šikovnejšie ruky, možno že má väčšie bicepsy.
Ale toto všetko ho len zaväzuje, aby toho urobil tým viac. Tým viac pre tých s menšími bicepsami a horšou košeľou.
Lenže tomuto môžu veriť a rozumieť len tí z ľudí, ktorí majú radi ľudí.
Mať rád ľudí a milovať ľudí, to je celé tajomstvo a jediný recept na šťastie a to platí pre všetkých. Pre mňa, pre vás, pre Stalina, pre Trumana, pre celý svet.
– Jan Werich