V zrúcanine kláštora žil jediný brat pustovník. Pre jeho múdrosť ho vyhľadávali mladí muži, túžiaci po duchovnom zdokonalení. Pobudli vždy nejaký čas, vypočuli si rady, z práce, z rozhovorov i z ticha načerpali silu a potom išli každý svojou cestou, ktorú im pobyt ukázal.
Bol medzi nimi aj jeden, túžiaci po rýchlej zmene myslenia aj konania. Vôbec sa mu nedarilo. Najväčšie problémy mu robila, poslušnosť, v spoločenstve bežná. Zveril sa teda starcovi pustovníkovi. Ten mu podal kôš z huste prepletených prútikov, kôš veľmi starý, nevzhľadný a upatlaný a povedal: ,,Prines mi z potoka vodu.”
V nadšení z vlastnej poslušnosti sa ponáhľal ten mladík ku potoku. Až cestou naspäť, keď voda crčala medzi spletenými prútikmi a zamokrila mu nohy, zauvažoval:,, To je ale nezmysel, nosiť vodu v koši!” Vo svojom názore sa ešte utvrdil, keď mu starec povedal: ,, Málo vody si priniesol, nepostačí ani na zaliatie ruží. Choď tam, prosím znova.” Mladý muž tam išiel niekoľkokrát a potom sa osmelil povedať: ,,Starec, je to márnenie síl. Voda vždy z veľkej časti vytečie.”
,,To je pravda, ale nešlo o vodu. Išlo o kôš a o teba.”
,,Čože?”
,,Pozri sa, ale poriadne! Aký bol ten kôš?”
,,Špinavý”
,,A aký je teraz?”
,,Čistý.”
,,VIdíš, zmenil sa k lepšiemu a ty tiež. Naučil si sa poslúchať.”
,, Nie je teda dôležité, ako rýchle sa postupuje, ale či má človek nezdolateľnú vôľu vytrvať v započatej ceste, ktorú považuje za správnu?” pýtal sa mladík.
,,Povedal si to úplne správne. Nad umytým košom môžeš ešte premýšľať.”
,,O čom? Snáď sa už nemôže ďalej meniť?”
,,Ale môže. Vŕbové drevo vysušené časom zase nabieha do sily, ak je namočené do životodarnej vody. Ak necháš tento hustý košík dlho vo vode, poslúži aj ako vedro. Bude, samozrejme trochu tiecť, ale na nosenie vody na polievanie postačí.”
,,Ďakujem. Už viem. Budem ako vŕba.” Po týchto slovách sa mladík vydal svojou cestou.
Každý, kto poctivo uvažuje a koná, sa v tom príbehu môže nájsť. Je naozaj múdry. Skúsme sa každý v tom mieste, kde vstupujeme do príbehu, stotožniť so slovami mladého muža na záver:,,Budem ako vŕba.” Budem? Budem túžiť po očiste od špiny všednosti? Budem životodarné slová, myšlienky a skutky zhromažďovať v spleti svojich tkanív? Až ma bezcitné okolie zbaví konárov mojich činov, poviem si: ,, To nič, len ma vrátili k východisku mojich ciest. Tie nové konáre budú ešte košatejšie a ešte užitočnejšie. Je tu, aby slúžilo. Ja slúžim.”